Deti hrajúce sa v zrúcaninách múru v rómskej osade vo Veľkej Ide na východnom Slovensku. V pozadí je vidno obrovký oceliarsky závod US Steel. Foto: Matt Lutton.
Občas sa v behu času stane, že sa niektoré udalosti spoja a vykryštalizujú v rasovú neznášanlivosť. V kopcoch východného Slovenska 10. marca minulého roku obyvatelia Krásnohorského Podhradia sledovali, ako požiar zachvátil hrad zo 14. storočia na kopci v centre mesta. Kým sa hasičom podarilo sa ta dostať, plamene na Krásnej Hôrke roztavili tri zvony a strecha zhorela do tla.
Videos by VICE
Druhý deň policajný hovorca prehlásil, že požiar spôsobili dvaja maloletí rómski chlapci (11-ročný a 12-ročný) z neďalekého geta na kraji dediny. Chlapci si na úpätí kopca chceli zapáliť cigaretu, no nezvyčajne silný vietor odfúkol cigaretový popol na vrch kopca, kde sa od neho vznietila hromada dreva. Či boli alebo neboli zodpovední, chlapcov a ich rodiny to naľakalo – možno aj preto, že podľa záznamov Európskeho centra pre Rómske práva bolo za posledné dva roky v SR evidovaných viacero útokov na Rómov – tj. etnická skupina lepšie známa pod názvom „cigáni“. Bojac sa odplaty, chlapci vyhľadali útočisko u svojich príbuzných, kde sa počas noci Rómovia pripravovali na obranu svojej komunity. Kvôli maloletosti chlapcov neobvinili zo žiadneho trestného činu.
V polovici marca 2013 som priletel na Slovensko, aby som na zhromaždení uctil pamiatku jednoročného výročia požiaru na Krásnej Hôrke. Marián Kotleba, povolaním učiteľ a predseda pravicovo orientovanej Ľudovej strany Naše Slovensko – pomenovanej na počesť klérofašistickej strany Slovenského štátu, fungujúcej počas druhej sv. vojny – rozvešal na hrade svoje matné volebné letáky a svoj postoj proti „cigánskej kriminalite“.
Po príjazde som toho, okrem návštev úradných kancelárií obcí, absolvoval veľa. Asi 150 ľudí – skinhedi, sverepo pôsobiaci obyvatelia mesta a asi tucet Kotlebových uniformovaných prívržencov – počúvalo Kotlebov prejav. Môj tlmočník bol toho názoru, že kvôli našim maďarským poznávacím značkám by bolo lepšie zaparkovať ďalej od davu. „Ak existuje niečo, čo neonacisti neznášajú viac než Rómov, sú to Maďari,“ nepresvedčivo zavtipkoval ohladne vzťahu Slovákov k ich koloniálnym susedom.
Rómsky chlapec s infikovaným poranením ruky sa hral pri ohni zo smetí na poliach v blízkosti segregovanej rómskej osady Huncovce, Slovensko.
Nízky, fúzatý muž v čiernych maskáčoch, Marián Kotleba, stál pred svojím modrým zebrovaným Hummerom, sprevádzaný dvomi skinhedmi mávajúcimi zelenými zástavami strany. „Nepáči sa nám, ako táto vláda zvýhodňuje pozíciu parazitov na úkor slušných ľudí,“ vyhlásil s neochvejným hlasom. V pozadí sa týčil obrovský žltý žeriav opravujúci strechu vyhoreného hradu. „Tento vypálený hrad je symbolom toho, kam dospeje narastajúci a rozširujúci sa problém, ak naša vláda nezasiahne,“ pokračoval Kotleba. „Situácia sa bude ďalej zhoršovať, ak nič nepodnikneme… Keby štát nevytváral prekvapujúco prospešné podmineky pre týchto cigánskych extrémistov, čo myslíte, že by sa stalo? Všetci by odišli do Anglicka. Môžu ísť kamkoľvek. Ak tak strašne na Slovensku trpia, ešte vždy majú slobodu pohybu. Nikto ich tu nedrží. Nikomu nebudú chýbať. Nemusím vám ani hovoriť, že mne vôbec.“
Dav plný entuziazmu odpovedal potleskom. Zvyšných 20 minút Kotleba protestoval proti Európskej únii a urgoval právo „slušných ľudí“ – termín označujúci biele etnikum Slovákov. Zhromaždenie sa rozpustilo po Kotlebovom epitafe protestu: „Otvorme oči a urobme niečo.“
Po prejave som sa rozprával s niektorými zo skinhedov. Jeden z nich, Marek, odporučil Rómov strčiť do rezervácie, „do takej akú máte pre Indiánov tam u vás.“ Pubertiak v šedej mikine s nápisom A.C.A.B. (all cops are bastards) dodal: „Všetci cigáni by mali ísť do plynu,“ ešte než ho odviedli starší neonacisti.
V duchu predchádzajúceho prejavu neskôr v ten večer Kotleba dorazil na svojom Hummeri do chudobnej rómskej osady na kraji dediny a vyhrážal sa obyvateľom. Ako páku na vysťahovanie Rómov a zdemolovanie ich príbytkov využil daného pozemku, ktorý získal od miestnych sympatizantov do osobného vlastníctva. Obyvatelia osady odpovedali vrhaním kameňov a útokom na Hummer s kladivami. Vo vyhlásení o incidente Marián Kotleba napísal: „Mali sme len dve možnosti. Vysporiadať sa so situáciou radikálne, v štýle Milana Juhásza (policajný dôstojník mimo službu, ktorý na západnom Slovensku minulé leto poranil a zastrelil piatich Rómov; tiež prehlásil, že to bolo v záujme zachovania poriadku). Mali sme štyri krátke guľové zbrane a asi 250 nábojov, každopádne, rozhodli sme sa pre druhú možnosť a to dať polícii ešte poslednú šancu.“
Marián Kotleba, predseda pravicovej strany Ľudová strana Naše Slovensko pri prejave proti „cigánskej kriminalite“ v Krásnohorskom Podhradí na zhromaždení pri príležitosti jednoročného výročia požiaru na hrade Krásna Hôrka.
Ako plynie čas a kríza v Eurozóne sa zhoršuje, Slovensko zvažuje úsporný režim. Zdá sa, že umiernení ľavicoví politici a priemerní Slováci sa zhodujú, česť výnimkám, v obviňovaní najnevyspytateľnejšej menšiny v krajine. Vzhľadom k súčasným štatistikám – na území Slovenska žije 440,000 Rómov, čo predstavuje asi 8 % populácie – ide o jednu z najvyšších koncentrácií Rómov v štáte Európskej Únie. Podľa správ a monitoringu Európskeho centra pre práva Rómov (ERRC) stúpla tendencia rasovo motivovaného násilia, hrozieb, vysťahovávania a iných foriem diskriminácie a predsudkov. ERRC považuje situáciu na Slovensku za jednu z najhorších v Európe. Za posledné dva roky jedenásť slovenských obcí vystavalo múry oddeľujúce rómske getá od ich bielych susedov. Na Silvestra 2012 primátor mesta Zlaté Moravce podgurážený alkoholom vyzýval na námestí asi tisícku ľudí, príslušníkov „bielej rasy“ do boja proti „nezamestnaným parazitom“. Prejav podnietil lokálne skupinky skinhedov k vyštvaní rómskych tínedžerov z miestnych barov.
Problémom niesú len neonacisti, ale aj hlboko zakorenené predsudky bielych Slovákov. V decembri sa našlo bezhlavé telo rómskeho muža – katom bol miestny mäsiar – v kanalizácii neďalekej obce. Minulý apríl v českej dedine Chotěbuz zastrelil Róma hľadajúceho šrot kušou miestny obyvateľ kričiac: „Černé kurvy! Všechny vás zabiju!“. Slovak Spectator ohlásil za minulý rok štyri prípady rasovo motivovného násilia voči cudzincom čiernej a tmavej farby pleti na Slovensku. Neonacisti si podali aj amerického basketbalistu hrajúceho v slovenskom basketbalovom družstve.
Podľa historikov sú Rómovia heterogénnou etnickou skupinou, ktorá medzi 9. a 14. storočím migrovala z Indie cez Irak a Balkán až do východných častí Európy. Rómovia boli vždy prenasledovaní. Podľa knihy Bury Me Standing od Isabely Fonsecovej bolo v Európe počas 15. storočia možné s platným právom popraviť Róma aj bez preukázania viny. V stredovekom Valašsku a Moldavsku Rómov predávali do otroctva. Jeden rómsky otrok sa dal kúpiť za jedno prasa. Až do 17. a 18. storočia šľachta organizovala tzv. „pohanské lovy“. Polovačka spočívala v zapálení lesnej oblasti a následnom love Rómov ukrývajúcich sa v nej. V súčasnosti je roztratených po svete 13 miliónov Rómov, z ktorých drvivá väčšina žije v Európe.
Rómske deti hrajúce sa spolu v segregovanej rómskej osade pri dedine Veľká Ida, Slovensko. V osade majú prístup k pitnej vode len dve hodiny denne.
Po páde komunizmu a následnom rozdelení Československa v roku 1993 demokratická vláda Slovenskej republiky udelila rómskym obyvateľom práva menšiny. V bežnej praxi boli tieto práva slovenskou a maďarskou väčšinou prehliadané. Vo februárovom prejave z minulého roka premiér Slovenskej republiky Róbert Fico Rómov nepriamo obvinil z vydierania Slovenska: „Tento nezávislý štát vznikol hlavne pre štátotvorný národ, nie pre menšiny, aj keď ich rešpektujeme …“ Tip-top politickou konšteláciou v krajine bývalého východného bloku je fakt, že premiér Róbert Fico, pragmatik a sociálny demokrat je známy národniarskym zmýšľaním a vysmievaním sa aktivistom za ľudské práva.
V roku 2005 vznikla iniciatíva sponzorovaná EÚ, Európskou komisiou a Svetovou bankou, ktorej cieľom bolo odštartovať dekádu rómskej integrácie na Slovensku a v jedenástich ďaľších krajinách. Európsky sociálny fond odsúhlasil biliónový príspevok na pomoc Rómom žijúcim na Slovensku v oblasti vzdelanosti, zamestnanosti a socialnej integrácie. V súčastnosti je zmenu za minuté eurofondy na Slovensku ťažké vidieť. Nedávna správa z vývojového programu UN načrtla hrozivý obraz skutočnosti a to, že z 43 % kontraktov a fondov určených Rómom iba 18% dorazilo na komunitné kontá. V mojich rozhovorch s Rómami prevládal názor, že obce financovali z fondov určených pre rómske komunity vlastné projekty slúžiace bielej populácii.
Na druhej strane medzi bielym etnikom pretrváva názor, že architekti z EÚ pchajú peniaze do Slovenska za účelom vytvoriť obrovské geto, ktorého vznik by mal zabrániť migrácii Rómov do krajín ako Francúzko a Veľká Británia.
Ani jeden z postrehov nemusí byť ďaleko od pravdy. Zdroj, ktorý bol účastníkom stretnutí Európskej komisie a Svetovej banky na vysokej úrovni (a ktorí si želal byť nemenovaný) mi povedal, že má pocit, že hlavným dôvodom pretlaku sociálnych programov bolo obmedziť rómsku imigráciu z východnej do západnej Európy. Existujú tiež správy, že Európska komisia pohrozila Balkánu zrušením programu vízovej liberalizácie, ktorý umožňuje obyvateľom Balkánu, aby plynule prechádzali medzi svojimi a európskymi hranicami, ak nepodniknú kroky k stabilizácii rómskej populácie.
Chlapci stojaci na kopci pri múre oddeľujúcom rómsku osadu Ostrovany od bielych susedov. Zľava doprava: Ferko (12), Lukáš (9), Lubomir Kaleja (12) a Dávid Kotler (12)
Pár dní pred zhromaždením neo-nacistov som navštívil rómske geto. Cestou sme míňali krivolaké stromy, čierne bahnité polia, pamätníky z druhej svetovej vojny a gotické krvavé krucifixy. V strede ničoho sa asfaltka plazila krajinou smerom do Košíc, ponurého priemyselného mesto na východnom Slovensku, ktroré sa od pádu komunizmu na pohľad veľmi nezmenilo. Košice dostali minulého roku ocenenie Európske hlavné mesto kultúry 2013 od EÚ, spolu s mestami ako napr. Marseille vo Francúzku. Zdalo sa to ako podivná voľba. Staré mesto s nádhernými dláždenými ulicami sa po desiatej večer transformuje v mesto so neurčito stiesnenou atmosférou. Vyzerá to tak, že výber tohto mesta bol vhodne načasovaný. Fakt, že v krajine s úsporným režimom a výškou nezamestnanej mladej populácie 33 % bolo udelené ocenenie tohto typu, len potvrdzuje entuziazmus EÚ zasiahnuť.
V okolí Košíc sa nachádza minimálne 14 roztrúsených neoficiálnych osád. Len v samotnom meste sa nachádza monument zničujúcej chudoby, Luník IX – panelákový komplex sociálnych bytov pre niekoľko tisíc Rómov. Vo februári niekoľko stoviek bielych slovenských aktivistov – neprislúchajúcich k neonacistickému hnutiu – pochodovalo ulicami Košíc. Organizátori sa vyjadrili pred médiami, že „cigánska kriminalita zničila mnoho životov.“
Z dymu komínov na periférii Košíc vytŕča na dystopickom horizonte Východného bloku panoráma oceliarských tovární, veží a hál. Práve tam sa nachádza exurbanistická dedina Veľká Ida. Mierne pravicový starosta tu v auguste vztýčil skoro dva metre vysoký betónový múr, údajne preto, aby sa rómske deti nestali obeťami dopravnej nehody, kvôli priľahlej ceste. Starosta v približne rovnakej dobe zrušil obci s 800 obyvateľmi prístup k pitnej vode a obmedzil jej výdaj na dve hodiny denne, kvôli „plytvaniu“.
Vo Veľkej Ide som sa zoznámil s Karolom, neoficiálnym vodcom (vajdom) rómskej osady. Za múrom, ktorý delí komunitu od cesty, stáli akoby zázrakom polorozpadnuté domy. Štekajúce psy vystrkovali hlavy z obrovských kontajnerov so smeťami a dym z industriálnej periférie sa plížil všade za nami. Zvráskavená päťdesiatnička, Karolova žena, nás zaviedla skrz davom do ich chatrče. Karol, malý muž v strednom veku, sediaci na postely v kuchyni začal rozprávať. Z 800 Rómov žijúcich v osade patril k tým pár šťastlivcom, ktorý boli schopní zaobstarať si prácu. S hrdosťou mi ukázal ID kartu z US Steel, kde vykonával manuálnu prácu za 350 eur mesačne. „Slováci sú najhorší národ pre Rómov a vláda je banda rasistov,“ povedal. Keď som sa spýtal na nový múr, hodil rukou: „Viem, že je to rasistické a viem, že je to rozdeľujúce, ale máme oveľa väčšie problémy, ktoré teraz musíme riešiť.. Napríklad problémy s vodou a nezamestnanosťou.“
Dvadsaťročný rómsky chlapík ticho sediaci v kuchyni sa zrazu ozval: „Ak je pravda, že starosta postavil múr, aby ochránil deti od nebezpečia cesty, prečo ho postavil taký vysoký? Je tu preto, aby nás nebolo vidno.“ Karol pokrútil hlavou a povedal, že opilý miestny belosi jazdia rutinne v noci do osady, kde terorizujú obyvateľov a strieľaju zo zbraní. „Pozri, na nás je chudobu vidno,“ vraví Karol. „A čo tí pravičiari s predsudkami voči Rómom od nás chcú ? Čo nám chcú vziať ? Nemáme nič.“
Za komunizmu Rómovia nemali žiadne oficiálne práva menšiny (koncepcia práv menšín bola v rozpore s nekompromisným konceptom jednoty, potrebným k udržaniu rozsiahleho sovietskeho systému). V tej dobe však bolo zaručené bývanie v mestských centrách s dostatkom pracovných miest v priemysle. Integrácia bola presadzovaná a diskriminácia mohla byť potrestaná. Úrady presťahovali Rómov po celom Československu podľa potreby. Snažili sa formovať etnickú skupinu do akejsi tvárnej priemyselnej pracovnej sily.
Počas posledných dvadsať rokov prostredníctvom procesu, ktorý by mohol byť vnímaný ako koordinovaná gentrifikácia, boli Rómovia vytlačení z centier slovenských miest, do segregovaných osád na okrajoch miest a dedín. Množstvo neoficiálnych rómskych osád a get na Slovensku vzrástlo z 278 v roku 1988 na 620 v roku 2000. Nedávne správy z rozvojového program OSN uvádzajú, že nezamestnanosť Rómov sa v súčasnej dobe pohybuje vo výške okolo 70 % v porovnaní s 33% nezamestnanosťou bielych Slovákov. Takmer všetci Rómovia, s ktorými som hovoril, boli nezamestnaní. Veľa bielych Slovákov hovorilo so mnou s predsudkami voči Rómom a ich nechuti pracovať, pokým skupiny bojovníkov za ľudské práva prikladali vinu rozšírenej diskriminácii a predsudkom.
Starosta obce Veľká Ida, Július Beluscsák, vo svojej pracovni.
Po dvoch dňoch strávených v rómskej osade s Karolom som sa stretol so starostom obce Veľká Ida, Júliusom Beluscsákom, v jeho pracovni na zámku zo 17. storočia. Od podania ruky cez výzor až po čižmy z hadej kože vo mne vzbudzoval portrét márnotratného a puntičkárskeho muža. Trochu som sa hanbil, že som vstúpil do jeho čistučkej pracovne v topánkach špinavých od blata z osady. Starosta, bývalý lekár a koaličný kandidát za stredopravicové a stredoľavicové strany (KDH, SDKÚ-DS, KDS) vychrlil príslušné štatistiky.
V jeho meste bolo 1300 Rómov, z čoho 75 bolo zamestnaných a „okolo 200 túlavých psov“. Podľa jeho slov 90 % Rómov nerozumie základnej hygiene. Keď som sa spýtal čo na takéto druhy sociálnych problémov hovorí administratíva okresu, vzdychol si: „Závidím starostom, čo nemajú vo svojich obciach Rómov. Rómska osada tu pri Veľkej Ide je možno jedna z najhorších na Slovensku. Ženy otehotnievajú už od trinástich a rodia až do tridsiatky. Máme tu prípad tridsaťtri ročnej ženy, ktorá má jedenásť detí. Robia si deti, aby mohli čerpať sociálne benefity. Nemajú žiadne záväzky ani povinnosti. Svoje deti nenechajú ani zaočkovať.“
Jeden z aspektov predsudkov voči Rómom je sústredený na pojem hygieny. Kým v Spojených štátoch slovo gypsy (cigán) pravdepodobne nenesie žiadnu explicitne negatívnu konotáciu, slovenské slovo cigán nesie – v hrubom preklade: filthy as gipsy (špinavý ako cigán). V roku 2011 príslušníci slovenského etnika založili hnutie s názvom Zobuďme sa. Zozbierali podpisy starostov z okolo 400 miest a obcí v snahe koordinovať demolácie v chudobných osadách Rómov. Signatári sa snažia využiť práv a zákonov o životnom prostredí a klasifikovať neoficiálne osady ako smetisko so snahou vysťahovať obyvateľov na základe nehygienických podmienok, ktoré v nich existujú. Starostovia stojaci za hnutím Zobuďme sa nenavrhujú integráciu Rómov do bielych komunít alebo zlepšenie sociálneho bývania. Oni ich jednoducho chcú mať z dohľadu. Čo zíde z očí, zíde z mysle. V októbri primátor Košíc vysťahoval 156 ľudí z osady a kúpil im jednosmerné lístky von z mesta. Starosta obce do ktorej boli Rómovia zaslaní, tiež signatár hnutia Zobuďme sa, potom kúpil jednosmerné lístky späť do Košíc. Podľa správy ERRC monitoringu vysťahovaní Rómovia „squattovali“ v lese.
Kladiem si otázku, či za zhoršujúcimi sa podmienkami, ktoré znemožňujú Rómom nájsť si prácu, získať očkovanie, či slušné bývanie, nenesie podiel viny chovanie obcí voči Rómom – v zmysle nežiaducich obyvateľov – označovaných ako zdroj problémov. Vyjadrenia starostu sa tak trochu strácali v bludnom kruhu tvrdení, keďže podľa neho sú Rómovia špinaví preto, že sú chudobní. No chudobní sú preto, že sú špinaví. Logika a spôsob riešenia týchto problémov nazančujú, že každý sa s nimi snaží skoncovať. História nám ukázala, kde toto myslenie v konečnom dôsledku vedie.
Keď som sa spýtal starostu, ako by sa mohla situácia mestských Rómov zlepšiť, odpovedal: „Musíme s nimi jednať v diktátorskom štýle.“ Spýtal som sa ho, čo presnejšie to znamená, načo pokračoval: „Nie, nie. Diktátorsky ako za komunizmu. Vtedy bolo zamestnanie povinné. Ak deti nechodili do školy, prišla polícia a rodičov zmlátila.“
Starosta potom náhle prešiel k svojej skrinke. Vytiahol nejaké darčekové tašky dediny a futbalovú vlajku. Tašky obsahovali uterák a odznak s emblémom dediny Veľká Ida – hradná veža strážená dvomi kopijníkmi. „Veľká Ida je veľmi známa,“ prehlásil. „Vlastne tu v 15. storočí stál cigánsky hrad. Keď nás napadli Češi, cigánsky kopijníci nám pomohli sa ubrániť.“
„To bol skutočný hrad ? A Rómovia Vám pomohli ho ubrániť?“ spýtal som sa celkom zmätene. „Nie,“ odpovedal starosta, škrabkajúc sa po brade. „Je to len mýtus…“
Múr a železná brána oddeľujúca rómsky sociálny bytový komplex od zvyšku mestaa okraji Prešova. Zámok na bráne rozbili rómski obyvatelia komplexu.
Zo súčasného slovenského zákona a z vyjadrení zvolených predstaviteľov vyskakuje jedno slovo, ktoré sa so znepokojujúcou frekvenciou opakuje – neprispôsobivý. Teda predpoklad je taký, že existujú dva typy Rómov – tí, ktorí sa dokážu integrovať do prevažne bielej spoločnosti, a tí, ktorí volia život v špine a segregovaných osadách.
Premiér Fico v roku 2001 povedal: „Obrovská masa Rómov by chcela len ležať v posteli a žiť zo sociálnych dávok a fondov na podporu rodín v tiesni. Títo ľudia totiž zisitili, že je výhodné mať deti, pretože získajú finančné benefity od štátu.“ Je šokujúce, že v roku 2004 došlo k nútenej a nedobrovolnej sterilizácii rómskych žien v slovenských nemocniciach. Strategický spor vyústil v informovaný súhlas s požiadavkom sterilizácie a bol zapísaný do zákonov zdravotnej starostlivosti v krajine. Svedectvá zostavené Centrom pre civilné a ľudské práva v roku 2003 ukázali k akému neslýchanému zneužitiu sterilizácie slovenskými lekármi došlo. Opakovane vyčítali rómskym ženám, že majú priveľa detí – niekedy mentálne postihnutých – a že to robia za účelom získania prídavkov na deti. Výpovede sú zbierkou hrôz. Pokus o znásilnenie rómskej ženy vodičom záchrannej služby počas cesty do práce. Ženy znásilňované svojimi gynekológmi. Ženy tvrdiace, že nedostali lieky proti bolesti počas pôrodu. V jednom zvlášť desivom prípade, žena uviedla, že bola nútená rodiť v nemocnici na zemi pri čom lekár kričal: „Si prasa, tak budeš rodiť ako prasa!“
Ako vyplynulo podľa mojich rozhovor s bielymi Slovákmi, mnohí tvrdili, že Rómovia neustále usilujú o zneužívanie vládnych sociálnych programov. Peter Pollak sa v apríli minulého roku stal prvým rómskym členom parlamentu. Ako hovorca za rómsku komunitu má zároveň funkciu poradcu vlády v oblasti otázok s rómskou problematikou. Aj keď existuje len málo zábleskov nádeje, ako napríklad znenie antidiskriminačného zákona, ktorý vstúpi do platnosti v apríli, Pollakov entuziazmus sa vytratil až keď vyjadril zlé tušenie, že ho premiér spolu s ministrom vnútra tlačia do paternistického bloku reforiem pod názvom „Správna cesta“ adresovaného deťom „sociálne neprispôsobivých občanov.“ Zákony, z ktorých mnohé ešte nie sú implementované, majú na základe výpisu z registra trestov a záznamov o školskej dochádzke rómskych detí významný vplyv na výšku sociálnych dávok určených rodinám. Premiér Róbert Fico v tomto roku vyjadril stanovisko, že najlepšou nádejou pre Rómov by bolo odlúčenie deti od rodín a umiestnenie týchto detí do internátnych škôl. „Niekto by týmto deťom mal ukázať, že sa dá žiť aj inak,“ povedal Fico.
Milan Dano (52), vajda segregovaného rómskeho sociálneho bytového komplexu Stará tehelňa, ktorý je domovom pre 2 000 ľudí. Milana vyhodili z práce, keď vyjadril nesúhlasil s existenciou múru.
Hodinu severne od Košíc, na okraji mesta Prešov sme navštívili ďalšie rómske geto, Starú tehelňu. Obrovský komplex sociálnych bytoviek zakliesnený vedľa diaľnice. Bytovka bola postavená pred trinástimi rokmi z fondov EÚ. Táto rozpadajúca sa štruktúra poskytuje ubytovanie pre dvetisíc Rómov a vyzerá ako niečo z mokrých snov Róberta Mosesa. V roku 2010 mesto postavilo múr a železnú bránu na kopci za komplexom uzavierajúc tak najľahší a najbezpečnejší prístup do mesta. Klúče boli pridelené nerómskym susedom, aby mali prístup k svojim záhradkám. Nie však rómskym obyvateľom. Z 15-minútovej prechádzky do školy sa pre rómske deti stala trištvrte hodinová chôdza pozdĺž diaľnice. Samozrejme, obec neposkytuje žiadne autobusy.
Slovenské školy majú ešte stále oddelené učebne pre Rómov a bielych. Mnoho rómskych detí je diagnostikovaných postihnutím a podľa reportov ERRC predstavujú 60 % žiakov špeciálnych vzdelávacích škôl. Hoci historický verdikt Slovenského súdu v roku 2012 ukončil zjavnú segregáciu a bol chválený ochrancami ľudských práv, de facto segregácia naďalej pretrváva. Niektorí rómski rodičia mi povedali, že jedinou zmenou je, že rómske a biele deti obedujú spolu. Rómske mimovládky a mediálne spoločnosti hlásia, že bieli Slováci sa sťahujú z dedín do miest, aby sa vyhli zdieľaniu tried ich deti s rómskymi, čo predstavuje akýsi reverzný biely útek.
V Starej tehelni nás priviedli k bytu neoficiálneho lídra komplexu, Milana Dana. Milan je územčistý 50-ročný Róm, potetovaný od krku až po hánky. Pracoval ako komunitný koordinátor pre rómsku neziskovku až kým ho v novembri neprepustili. Z dvetisíc obyvateľov Starej tehelne bol jedným z mála tých, ktorí si boli schopní nájsť prácu. Milan tvrdí, že jeho výpoveď sa týkala prehlásenia, ktoré uviedol novinárovi počas leta: „Najskôr zbúrali berlínsky múr, teraz postavili rómsky múr.“ Podpísal tiež petíciu proti bariére. „Počul som, že starosta povedal, že ma už nechce vidieť,“ povedal so sklopenými očami.
V 90. rokoch žila väčšina Rómov na dvoch uliciach v centre Prešova. Ich byty boli prehlásené za neobývateľné, boli vysťahovaní a ako náhrada bola poskytnutá Stará tehelňa. „Kým toto miesto stavali, hovorili nám, že to bude vojenská kasáreň, aby sme nedostali strach že nás chcú presťahovať.“
Milan a všetci ostatní obyvatelia platia nájom a majú nájomné zmluvy. Ale čudoval som sa, prečo si nemohli nájsť iné ubytovanie potom, čo boli z centra vysťahovaní. Obaja, Milan aj prekladateľ, zlovestne potriasli hlavami, naznačujúc, že jednoducho nechápem. „Nie je to možné – Nerómovia v meste by nám to nikdy neprenajali.“
Účtovná kniha mi ale stále nesedela. Ako si môže z dvetisíc nezamestnaných Rómov dovoliť zaplatiť každý 300 eur na mesiac za svoje byty? „Niektorí platia nájom z prídavkov na deti, iní zo sociálnych dávok alebo majú neformálnu prácu. Berieme si pôžičky,“ povedal Milan. Vysvetlil, že bolo niekoľko „aktivačných schém“, stimulačné programy na podporu práce financované EÚ a slovenskými obcami; ale tieto dočasné „kšefty“ ako zametanie ulíc, čistenie odkvapov a odhŕňanie snehu boli pridelené len 15 až 20 ľuďom a niekedy neboli ani zaplatené.
Milanova manželka Zlata, Nerómka, tiež nezamestnaná, povedala: „Celá nerómska verejnosť nás kritizuje za to, že sa štítime práce. Ide o to, že keď si Róm, bráni ti to v získaní práce. A keď si ja neviem zohnať prácu, ako to mám čakať od neho, s takouto diskrimináciou?“ Milan a Zlata vnímali tieto aktivačné schémy skôr ako poskytnutie zbytočnej a neúčelovej práce, než ako poskytnutie možnosti udržateľnej zamestnanosti pre „práce-plachú“ rómsku komunitu.
Táto prasačia farma bola postavená na území bývaleho rómskeho koncetračného tábora z obdobia 2. sv. vojny, na okraji dediny Lety, ČR. Odhaduje sa, že 326 ľudí zomrelo v tábore a viac než 500 bolo deportovaných do Osvienčimu.
Československá republika bola prvou krajinou dvadsiateho storočia v Európe, ktorá zahájila „riešenie“ pre Rómov. „Zákon migrácie cigáňov“ z roku 1927 vyžadoval, aby boli všetci cigáni zaregistrovaní a klasifikovaní úradmi. Rakúsko a Nemecko nasledovalo príklad ČSR s ich Hlavným úradom pre boj proti cigánom. Mali zakázaný prístup do verejných kúpeľov, boli nútení nosiť pri sebe identifikačné karty a boli narušované ich občianske práva. Legislatíva zosilnela s príchodom norimberských zákonov nacistického Nemecka, Ríšskych občianskych zákonov a cigánskou verziou Kristallnachtu (Krištáľovej noci) s názvom „cigánsky vyhľadzovací týždeň“. Prvá zmienka o konečnom riešení cigánskej otázky bola vyrieknutá Himmlerom v roku 1938.
Väčšina historikov sa zhoduje, že počas nacistickej éry zahynulo okolo 500 000 až 1,5 milióna Rómov. V povojnovom období spomienok a memoralizácie boli Rómovia takmer zabudnutí. Neboli prítomný na norimberských súdnych procesoch a neobdržali žiadne reparácie. Vládol názor, že Rómovia boli vyvražďovaný nacistami a ich spojencami, nie kvôli rasovej rozdieľnosti, ale kvôli pretrvávajúcej sociálnej neprispôsobilosti a kriminalite – rovnaké dôvody pre zaobchádzanie s nimi ako dnes. Rómsky holokaust dokonca nedostal ani pomenovanie, až do 90. rokov, keď ho nazvali Porajmos – „Čistka“ (The Devouring).
V roku 1939 boli dospelí cigáni posielaní do disciplinárnych pracovných táborov v ríšskom Protektoráte Čechy a Morava. Veliteľ SS, Horst Böhme, vydal v Prahe v roku 1942 rozkaz „bojovať proti cigánskej pliage.“ Minimálne 1 039 Rómom skonfiškovali ich majetky a deportovali ich do dediny Lety, bývalého disciplinárneho pracovného tábora, vzdialeného asi hodinu od Prahy. Tábor nebol riadený SS, ale Čechmi. Dnes na tomto mieste stoji funkčný veľkochov prasiec.
Počas chladnej noci v centre Prahy som sa v bare stretol s Markusom Papeom. Markus je investigatívny žurnalista a autor knihy Nobody Will Believe You: A Document of the Lety Concentration Camp z roku 1997. „Názov knihy,“ hovoril, „som prevzal z vety, ktorou tí, čo sa stadiaľ dostali živí a snažili sa rozpovedať svôj príbeh, boli často ohromení. Ľudia im vraveli – nikto vám to nikdy neuverí.“ Neustále fajčiaci nemecký emigrant Markus mal v tvári strašidelný výraz a vystupoval trocha zmätene, ako je to u investigatívnych novinárov v strednom veku tak bežné.
Markusova kniha je založená na záznamoch z archívov a očitých svedectvách Rómov, ktorí z lágru vyviazli živí. Je smutné, že keď sa bavíme o nacistickej ére, často pojednávame o ľuďoch ako o štatistických údajoch – rovnako ako vtedy, keď redukovali ľudí na čísla nacisti.
Tábor Lety bol v porovnaní s ostatným tábormi na území Európy pomerne malý. Zomrelo tam 326 ľudí, z toho 241 detí. Českí historici, ktorí tento tábor spomínajú, ho považovali za tábor banálneho významu, podobne ako japonské interné tábory v USA počas 2. sv. vojny. Podľa nich deti zomreli na následky epidémie týfusu privlečeného zo Stalingradu vojakmi počas zimy v roku 1943.
Markus ako prvý vo svojej knihe poukázal na neslýchaný zločin, ktorý tu bol spáchaný. Vo svojom výskume zistil, že smrť detí prišla ešte skôr, než epidémia. Podľa tohto argumentu mal byť tábor v Letách reklasifikovaný ako koncentračný tábor. To spôsobilo pobúrenie medzi českými historikmi a českou vládou. Fakt, že Markus je Nemec, mu vôbec nepomohol.
„Pohľad zo strany Čechov bol, že to ʼnení hezkéʽ,“ povzdychol si. „Nezapadalo to do ich predstavy o Česku ako o obeti druhej svetovej vojny. Ich pohľad na seba samých je ten, že ʼSamozrejme občas porušili nejaké to pravidlo, no rozhodne nie sme ako Nemecko a iné imperialistické krajiny.ʽ“ Ale aj v prípade, že by boli Lety len interným táborom, ostáva fakt, že viac ako 500 Rómov bolo odtiaľ transportovaných do plynových komôr v Osvienčime.
Niekto napísal „Cigáni do plynu!“ do knihy návštev v informačnom centre koncentračného tábora Lety.
Tábor Lety bol kvôli epidémii týfusu zbúraný a žiadny zo zodpovedajúcich Čechov nebol nikdy obvinený. Miesto a tábor boli zabudnuté až do začiatku 90. rokov. Vtedy ho americký biznismen a amatérsky genealóg Paul Polansky znovu objavil v archívoch a informoval o tom americký kongres. Nato Václav Havel, prvý prezident Českej republiky, nechal vztýčiť v blízkosti prasačej farmy pomník. Počas prípravných fáz ohľadom pamätníka však neponúkol Rómom možnosť nejakej účasti. „Vieš si predstaviť stavbu pomníku na počesť židovského holokaustu bez konzultácie s akýmkoľvek židom?“ spýtal sa Markus rétoricky. Súčasný český premiér navštívil pomník minulé leto, no trval na tom, že nemôže majiteľov ošipárne vysťahovať.
Markus, ktorý dnes sa dnes aj v práci čiastočne zaoberá monitorovaním ľudských práv spomenul, že noc predtým pozeral americký film Mississippi Burning. „Bol som šokovaný koľko z vecí vo filme bolo rovnako strašného charakteru ako tie, ktoré sa prihodili miestnym Rómom,“ hovoril opisujúc prípad z roku 2009, keď vyšetroval útok neonacistov na jednu z bytoviek, po ktorom ostalo následkom ťažkých popálením zohavené rómske dievčatko „Keď sa rozprávam so svojimi českými priateľmi o Rómoch, myslia si, že je to prosto neriešiteľný problém. Možno je to niečo ako problém Palestíny a Izraelu. Pre Izrael neexistuje riešenie.“
Nasledujúce ráno sme sa Markus a ja vydali na pohreb. Vyparili sme sa z dediny Lety a za kopcom sme navštívili oblasť bývalého tábora. „Tábor bol postavený na druhej strane kopca, takže nikto nevidel, čo sa tam deje,“ vysvetlil mi Markus. Otočili sme sa a pokračovali po rozbitej dvojkoľajnej ceste. Zanedlho sa zmenila z cesty na blato. Za šedivého rána pôsobila prasacia farma obohnaná hrdzavým ostnatým plotom, vyblednutými barakmi a čudne zapáchajúcim dymom stúpajúcim z komínov ako realistická fotka koncentračného tábora. Stáli sme na vrchu chladného kopca a študovali historickú plaketu, ktorá ukazovala polohu bývalého tábora. „Tí, čo prežili, tvrdia, že tu boli mučení,“ povedal Markus. „Jeden z nich bol väznený v Letách aj v Osvienčime a povedal, že Lety boli horšie, pretože to tu vykonávali Česi, ich vlastní ľudia. Osvienčim bol strašný, no plynové komory paradoxne poskytovali akú-takú istotu. Naproti tomu tu, v Letách… Nikto nevedel, čo bude nasledovať ďalší deň.“
Havlov pomník obkolesený zasneženými stromami vyzeral podobne ako baptistický amfiteáter, aký môžete nájsť vo štvrtiach Houstonu. „Problémom je, že návštevníci, ktorí sem prichádzajú, vidia pri ceste ošipáreň a hneď sa začnú pýtať, či tam je ten pomník, lebo to vyzerá ako koncentračný tábor,“ hovorí Markus. Oproti malému jazierku farma ďalej bielo dymila. Markus ukázal prstom na jazero a povedal: „Tí, čo to prežili, tvrdili, že im ich deti topili v tom jazere.“
V dedine sme spätne navštívili informačné centrum táboru Lety. Malá nevykurovaná miestnosť smrdela ako vlhké cigaretové nedopalky a zo stien vyseli zvláštne zrkadlá. Cestou von pri prehliadke historických štítkov sme otvorili knihu návštev. Niekto cez celú jednu stránku do nej načarbal: „Cigáni do plynu!“
Cestou naspäť do Prahy sme sa s Markusom bavili o budúcnosti. „Dnes akákoľvek vláda podporujúca Rómov stratí nasledovné volebné obdobie voličov. Demokracia má držať ochrannú ruku nad menšinami. Bez ochrany budú menšiny vždy nútené robiť to, čo si praje väčšina. Myslím si, že ľudia v postkomunistických krajinách majú problém sa s tým stotžniť. Po roku ´89 sme stratili veľkú časť identity aj vďaka tomu, že sme boli súčasťou tohto medzinárodného komunistického bloku. A kde sme dnes? Na čo máme byť hrdí? Potrebovali sme oživiť naše nacionálne cítenie a prístup, aby sme zaplnili prázdnotu. A Rómovia sa jednoducho do tohto konceptu napredovania nehodia.“
Článok bol uverejnený za parterskej pomoci Investigatívneho fondu Národného Inštitútu.
